Beseda s účastníkom SNP a pamätníkom holokaustu JUDr. Šimkom

Beseda s účastníkom SNP a pamätníkom holokaustu

     Dňa 1. 10. 2013 sa žiaci seminára z dejepisu a spoločensko-vedného seminára pod vedením p. prof. Simonidesovej a p. prof. Bohunickej zúčastnili zaujímavej besedy s JUDr. Šimkom, nar. 1924. Pán JUDr. Šimko navštívil našu školu na pozvanie žiaka Timoteja Hudáka, študenta 4.C triedy. Priamy kontakt s človekom, ktorý na vlastnej koži zažil diskrimináciu a nútený odsun do sústreďovacieho tábora v Žiline a útek do partizánskeho oddielu, bol pre žiakov neznámou skúsenosťou.

Prikladám esej žiačky Zuzky Pallovej, ktorá sa zúčastnila besedy s p. Šimkom.

Dnešná prednáška pána Šimka bola veľmi obohacujúca. Nie ani tak z hľadiska historických faktov, napokon pán Šimko nie je povolaním historik a väčšinu z dobových reálií by mali tí poctivejší študenti dejepisu už poznať. Na prvý pohľad nenápadný, starý pán. Dnes nám však dal niekoľko vecí, ktoré podľa mňa nedokáže poskytnúť ani tá najlepšia učebnica...

Myslím si totiž, že mladí ľudia, hoci do nich táto spoločnosť vždy vkladá aspoň symbolickú nádej na lepší zajtrajšok, môžu byť, za istých okolností, veľmi nebezpeční. Tí narodení po roku 1989 totiž nezažili nič z hrôzy vojen či totalitných režimov. Dnes sú tieto „deti relatívneho pokoja a blahobytu“ kŕmené médiami, viac či menej podvedome presvedčené, že všetci musia byť štíhli, bohatí, trendoví, ešte viac bohatí, peniaze predsa hýbu svetom, ešte lepšie aj uznávaní a najlepšie rovno mocní... Ten, kto tieto ideály propaguje a strhne masy má šancu stať sa vodcom, pretože ľudia radi slepo nasledujú, nemysliac pri tom na riziko, že teoreticky ktokoľvek sa pri nedostatočnej prozreteľnosti môže prepracovať na miesta, z ktorých sa už dajú meniť zákony a ovplyvňovať každodenný život.

Nerada by som niekomu krivdila, no myslím, že dnes si len veľmi málo mladých ľudí, ktorí o pár rokov obsadia posty a budú udávať ďalší smer, (či už v bežnom živote, kultúre alebo politike), uvedomuje skutočnú hodnotu života, slobody, šťastie vyplývajúce z toho, že majú strechu nad hlavou, svoju rodinu a nikto im nesiaha na ich slobodu a ich prirodzené ľudské práva. Nevedia tieto veci oceniť, nepremýšľajú nad nimi, veď nemajú prečo, všetko je také jednoduché a samozrejmé. Aspoň zatiaľ.

Aby som teda nadviazala: Za najväčší prínos dnešnej prednášky považujem fakt, že pánovi Šimkovi sa podarilo čiastočne otriasť touto „samozrejmosťou“ v našich hlavách. A práve nabúranie stereotypného (ne)uvažovania je prvým krokom k zmene postojov.

Pri bežnom vyučovacom procese zošnurovanom osnovami a časovou tiesňou je veľmi ťažké primeť študentov k tomu, aby všetky tie fakty, názvy a dátumy chápali aj z pohľadu ľudských osudov a konkrétnych stratených životov. Veď sme ich ani osobne nepoznali.

Keď však na vlastné oči vidíte a počúvate človeka, ktorému tie isté fakty, názvy a dátumy vzali blízkych, poznačili mladosť a celkovo pohľad na život, uvedomíte si: „A fakt, do kelu, ono sa to naozaj stalo, tých ľudí naozaj naháňali SS-mani, strážili, odvážali, zabíjali...“ Neviem si predstaviť, aké to je, byť zrazu považovaný za bezvýznamnú, ba vlastne škodlivú bytosť, musieť sa označovať, báť sa o svoj vlastný život, vedieť, že „oficiálna dogma“ zavraždila vašu rodinu. Som si takmer istá, že v podobnej situácii by som sa jednoducho psychicky zrútila.

Ľudia ako pán Šimko však dokázali bojovať ďalej a čeliť novým výzvam (napr. v podobe partizánskych bojov), čím znovu riskovali svoj život, ktorý sa im podarilo, často iba vďaka náhodám zachrániť. Aj moment týchto šťastných náhod a „dobrých anjelov“ v podobe ľudí, ktorí aj napriek okolnostiam ostali morálne neskazení, na mňa silne zapôsobil.

Z hľadiska predsudkov, k akým ľudia väčšinou majú sklon, bolo užitočné zistiť, že nie všetci Židia musia byť automaticky ortodoxní, bajúzatí, s veľkým nosom. Bol to pekný príklad toho, akým nezmyslom je kategorizovať a generalizovať vlastností ľudí podľa príslušnosti k náboženskej skupine, vzhľadu a pod.

Myslím, že schopnosť hovoriť pred publikom, zmysel pre humor, vitalitu a optimizmus by pánu Šimkovi mohol závidieť nejeden oveľa mladší človek. Ľudia potrebujú občas vidieť aj to, že nie všetci seniori sú automaticky už „len seniormi“. Kvitujem aj fakt, že posedenie s týmto človekom vybavil práve môj spolužiak – študent. Symbolicky tak ukázal tým mentálne menej pokročilým, že aj beseda s 89-ročným pamätníkom môže byť „cool“ a že títo ľudia majú veľa čo povedať, možno často krát viac, než by sme na prvý pohľad predpokladali...